Rozmýšľate o smrti?

Musím premýšľať o svojej smrti. Kedy nastane? Kedy si po mňa príde? Dnes? Zajtra? Za desať rokov? Kto ma bude oplakávať? Komu budem chýbať? Kto bude držať smútok? Koľko ľudí sa dozvie, že som umrel? Koľko ľudí bude vedieť, že som to bol práve ja? Koľkým ľudom to bude naozaj ľúto? Koľko ľudí si uvedomí, ako moc ma mali radi? Koľko ľudí ma malo rado? Koľko ľudí príde na môj pohreb? Koľko ľudí bude mrzieť, že tu nie som? Neviem.

Jediným meradlom úspešného života, sú čo najvyššie čísla v odpovediach na tieto otázky. Jediným meradlom sa stanú priatelia, rodina…a tvoja polovička. Ti všetci si naraz uvedomia, že prišli o niekoho, koho zbožňovali, o niekoho, kto navždy zostane v ich srdciach. Na niekoho, kto zaberal jediné miesto v lavici, na niekoho, kto ich dokázal rozosmiať, pobaviť alebo udobriť. Niekoho, kto bol posol dobra, niekoho, kto im pomohol v núdzi. Najskôr vtedy si naozaj uvedomia, kto v skutočnosti sme, keď nás v našom živote nedokázali oceniť. Najskôr vtedy zistíme, že smrť je bližšie a môže čakať za rohom. Môže to byť zajtra, môže to byť hneď. A preto žijme čo najlepšie! Pomáhajme, bavme, veseľme a… milujme. Žijme každý deň, ako by sme mali zajtra umrieť, ale napriek tomu žiť ďalších 10 rokov.

Čo bude potom?

Premýšľali ste niekedy, čo bude potom? Až umriete? Žijete taký život, že na vás budú ľudia spomínať s radosťou alebo s nenávisťou? Koľko ľudí by radšej zomrelo miesto vás a pre vás? Koľko ich na vás nikdy nezabudne? Zaujímalo by ma, čo bude potom... Ako sa zmení svet? Čo tu bude za pár rokov? Rovnaký režim, rovnaká technika? A vlastne ani nie za pár rokov... Čo sa stane zajtra? A čo v nasledujúcej sekunde? Vedia ľudia, že ich v ďalšej sekunde čaká smrť? Alebo je to náhle, vyletí guľka a vojak leží mŕtvy... Potápa sa loď a vy s ňou, topíte sa a nakoniec už nemôžete a pomaly umierate alebo je to rýchle a bezbolestné? Skutočne sa vám premietne pred očami celý život? Svetlo na konci tunelu? Stihnete si spomenúť na všetkých svojich kamarátov,

blízkych a milované osoby, ktorým by ste povedali: mám ťa rád? Ale už je neskoro. Umierate, niekedy to trvá roky, ste chorý a dúfate, že už "to" konečne príde a vítate smrť s otvorenou náručou, niekedy je to náhle ako blesk z čistého neba - vyjdete v pohode zo školy, bavíte sa s priateľmi, ale zrazu sa prirúti k prechode auto a ozve sa škrípanie bŕzd. Nie je pomoci! Nemôžete si svoju smrť naplánovať, nemôžete vedieť, kedy príde... Neviete, či to bude v nasledujúcich desiatich rokoch, mesiaci alebo dokonca sekunde... Ta nevedomosť je hrozivá... Koľko by ste urobili vecí, keby ste vedeli, že v ďalších piatich minútach umriete? Aké by bolo posledné prianie? Pobozkať priateľa? Zavolať kamarátom, rozlúčiť sa a povedať, že ich máte radi? Koľko máte skutočných priateľov, ktorí by zavolali vám? Čo by ste ešte chceli urobiť posledný deň svojho života? Ísť do kina s priateľkou? Pozrieť sa niekam, kam ste chceli ísť celý život, ale neurobili ste si čas? Zrazu ho máte, ale dosť málo! Zrazu by ste chceli urobiť toľko vecí, ktoré ste nestihli...
Ale táto možnosť tu nie je. Smrť je mrcha, ktorá si vyberá niekedy strašne nespravodlivo. Sú ľudia, ktorí si ju naplánujú a spáchajú samovraždu. Myslia si, že život nemá cenu. Čo by im na to povedali ich blízky? Čo si tu bez nich budú robiť? Čo by im povedali ľudia, ktorí umierajú na vážnou chorobu, ale chcú žiť? Čo by im povedal vojak vo vojne? Hasič, ktorý každý deň nasadzuje život? Doktor, ktorý sa ho snaží zachrániť? A keď sa mu to podarí, ešte sa im to nepáči... Oni proste chcú zomrieť teraz a je im ľahostajné, čo na to povedia ostatní... Trošku sebecké alebo nie? Mali by sme svoj život natoľko riadiť, že si naplánujeme aj smrť? Život by sme si mali vážiť a užiť si ho. Možno si hovoríte, ale čo, som mladý, mňa sa smrť ešte netýka. Ale týka a viac než si myslíme. Alebo vy viete, čo sa stane v budúcej sekunde???

Pohľad na smrť

Smrti sa nesmieme nikdy báť, je to jen náš pozemský rád. Nikto sa nás nepýtal, či narodiť sa chceme, nikto sa nespýta, či v onú chvíľu radi odídeme. Nikto nechce ísť preč, ale nevlastníme k "tomu" kľúč. Delíme sa na ľudí, čo jedine "tam" nádej svoju videli. Na druhej strane druhí ľudia sú a pomyslieť na "to" ani nemôžu. Len šťastie a večnosť nás tam čaká, len pred nami je dlhá cesta. Potom zrazu, z nášho okolia niekto odchádza a nás zatieni pocit, že "tam" nič nechýba. Ale to my nesmieme urobiť, ďalšiu bolesť okolo seba. Čakala by tam stena, ktorá nepustila by nás "cez". Musíme tu zostať, novú radosť si získať. Raz sa s nimi stretneme, však teraz inú možnosť nemáme. Všetko zdá sa mi teraz ako klam, na ktorý práve umieram. Ale osud má sa mnou iné plány, nepustí ma do večnej brány. Nechá ma si bolesť prežiť, tie nekonečné noci zažiť. Po tom všetkom silnejší sa stanem a prestanem žiť v onom klame. S blízkou smrťou sa vyrovnám, miesto v srdci a spomienky si ponechám. Radosť i smútok znovu zažijem, ešte tisíckrát sa zasmejem. Raz, iný život zasa budem žiť, za ním dostanem tú možnosť ísť. Ale teraz tu musím ešte byť, ďalej svojím životom bez neho ísť. Miesto svoje mi tam teraz držia, ale asi pohľad na mňa ho moc mrzí. Preto pre nich radovať sa musíme, veď pohľad "tam" zhora im kaziť nesmieme.